Deň, kedy sa zastavila Cirkev » Ramen's weblog

Deň, kedy sa zastavila Cirkev

The Day The Church Stood Still

(POZOR: Iba pre silné žalúdky..! :-P )

      Do chrámu božieho vošiel chlapec. Vyzeral byť rozrušený a neistý. Nevedno, či bol veriaci, keďže nevykonal rituály, ktoré bežne ľudia pri vstupe do kostola robia, alebo toto počínanie možno pripísať jeho citovému rozpoloženiu. Zamieril rovno k oltáru, bázlivým, opatrným krokom. Zrak upieral naň a nevšímal si starých lavíc, ba ani výzdoby, či malieb na vysokej klenbe kostola. 

      Mladý kňaz si ho razom všimol a pozoroval ho. Keď chlapec prišiel k oltáru, pristúpil k nemu s otázkou:
- Čo ťa sem privádza, synu..?
Mladík pootočil hlavu ku kňazovi, no ťažko mu bolo zrak odtrhnúť od oltára. Po chvíľke sa mu to však podarilo a hľadiac na neho sa spýtal:
- Počul som jeden príbeh, ktorý sa šíri medzi ľuďmi a neviem, či je pravdivý, ale…
- Aký príbeh, synu? – spýtal sa kňaz so záujmom.
- Taký… – ťažko mu bolo o tom hovoriť, ale napokon sa odhodlal a začal rozprávať:
- Prebiehala omša a veriaci práve dospievali zo spevníka "Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás", keď sa s buchotom ťažkých dubových dvojdvier naraziacich na blokovacie kolíky na kamennej dlažbe rozletel vchod do kostola. Všetky oči sa v tom okamihu preniesli z kňaza v kazateľnici na rozďavenú bránu. Musela to byť enormná sila, ktorá to urobila.

      Do kostola vstúpila postava v čiernom plášti s kapucňou, dlhom až po zem. Bol to veľmi čierny plášť, temný, ale miestami sa zdalo, že je v záhyboch lesklý sťa zo zamatu. A tvár tej postavy… Mala síce kapucňu, ale postava… postava nemala tvár!! V kapucni bola iba čiernota. Ešte temnejšia než plášť. Krátku chvíľu stála vo dverách a potom vykročila veľmi pomaly k oltáru. Kroky duneli na kamennej podlahe, ako keby jej nohy vážili tonu. Ale chôdza tohto zjavenia nebolo to najstrašnejšie… Ako pomaly kráčala, obracala sa na vystrašených prítomných a na ktorých sa "pozrela", tá veľká diera v kapucni sa v tom okamihu zmenila na akoby sklenenú plochu a odohrávali sa na nej hriechy toho človeka, aj so zvukom, naplňujúcim celý kostol.

      Zobrazila sa súlož, ako za hlasného vzdychania neverný manžel obcoval so svojou sekretárkou. Po chvíli postava otočila hlavu na druhú stranu uličky a tam sa zjavil výjav, ako jeden z prítomných zabil svoju matku, keď ju udusil v noci vankúšom. Ako sa k nej ticho blížil kŕčovito zvierajúc vankúš, ozvali sa hlasno jeho myšlienky: "Zabijem ťa, ty stará kurva!!!" Naskutku ju aj zabil a ešte chvíľu tlačil vankúš na jej tvár, aj keď sa už nehýbala… 

      Kroky ďalej duneli a na "zrkadle duše" sa odohrával iný hriech. Manžel, tajac pred svojou ženou, že je homosexuál práve súložil so svojím partnerom, s ktorým manželku podvádzal a keď sa scéna zmenila na dajakú inú, preafektovaným hlasom mu povedal: "celkom ti pristane tá ružovučká, zlatíííčko".

      Hrôza a pomaly aj panika začali v ľuďoch narastať a najmä v tých, čo im takto verejne boli odhalené ich najtemnejšie stránky, a to postava bola ešte nemálo metrov od oltára. Presunula "pohľad" na iného a tam pedofil, o ktorom to nikto netušil, keďže ho každý považoval za váženého občana, ponúkal malému dievčatku sladkosti a čoskoro sa scéna presunula na srdcervúco plačúce, keď do nej násilnícky vnikal. Kým tento veľmi bolestivý výjav skončil, bol zjav už pri oltári. Obišiel ho a postavil sa zaň. Pootočil hlavu na už v tvári červeného od zúrivosti kňaza, ale tak, aby aspoň časť veriacich v laviciach videla dianie na skle. Zvyšok, aj keď nevidel kňaza držiaceho malého chlapčeka za temeno hlavy, ale počul ho povedať: "Poď, poď mi vyleštiť moju svätú sviecu…" 
 "Nieeeee!!!!", ozvalo sa zdesené kvílenie z predných lavíc od mladého manželského páru, ktorý v chlapčekovi spoznali svojho synčeka. Kňaz už bol temer až nepríčetný a z kazateľnice zrúkol: "Apag…!!" – nestihol dokončiť, lebo ruka postavy zasvišťala vzduchom a ostrá hviezdica (shuriken) sa zapichla do stredu čela kňaza. Náraz bol taký prudký, že ho to odnieslo a zrútil sa na schody, na ktorých ostal ležať, čo samozrejme nikto z miesta v laviciach nemohol vidieť, no s rukami roztiahnutými sťa ukrižovaný. Výjav, ako chlapček uspokojuje kňaza následne zmizol. Postave sa zjavila v ruke pištoľ s tlmičom, otočila sa ku veľkému krížu s Ježišom a v smere prekrižovávania vypálila ranu najprv do rúk, potom Ježišovi doprostred čela a napokon do nôh. Výber miest bol zámerný, pretože práve tam bol kríž uchytený na stene a teraz s veľkým lomozom spadol dole. Zjavenie sa obrátilo k už na smrť vystrašeným ľuďom a rieklo hlbokým dunivým hlasom, ako keby bol prenášaný cez reproduktorový systém kostola:
"Už dávno ste ho mali zvesiť z kríža. Každým okamihom, keď na neho myslíte ho ukrižúvavate znova a znova a jeho muky takto nikdy nekončia. Prečo si ho nepamätáte ako žil, ale ako umieral? Prečo sa modlíte k jeho utrpeniu a nie k jeho radosti zo života?"

      Dajaký policajt so zjavne príliš prehnaným citom pre zodpovednosť, že musí asi občanov chrániť za každých okolností sa náhle postavil a vystrelil na postavu. Avšak guľka ňou prešla bez ujmy a bolo vidno, ako sa na stene zaprášilo, keď do nej narazila. Na temnote tváre sa zjavil krátky príbeh, v ktorom sa policajt, teraz už v rovnošate, s dvoma ďalšími kolegami zúčastnili vydierania a vyberania výpalného a jedného podnikateľa tak zmlátili, že tento v zrýchlenom prevíjaní "filmu" svojim zraneniam podľahol… 

      Postava následne opätovala streľbu. Sila strely policajta odhodila na lavicu za ním a postriekala jeho krvou tváre ľudí tam sediacich, hystericky skríknuvších od úľaku a hrôzy. Policajt bol na mieste mŕtvy. Postava zložila na oltár pištoľ a ťažko povedať odkiaľ, vytiahla veľký, značne starobylo vyzerajúci kus pergamenu a v druhej ruke mala veľmi veľkú dýku. Nebyť toho typického tvaru, bolo by ju možné považovať aj za malý meč. Položila papier na oltár a prudkým pohybom vrazila dýku doň. Naskutku, vonku ostala iba malá časť čepele, tak hlboko bola dýka v oltári a ňou tento papier prišpendlený. 

"A teraz choďte všetci domov", riekol hlboký hlas. "A tí, čo ste využívali vieru a spoveď iba na očistenie vášho svedomia, aby ste mohli ďalej pokojne hrešiť, dnes v noci si po vás príde Duch svätý. Možno ho lepšie poznáte pod iným menom – Smrť. Tí, čo to chcete mať za sebou bezbolestne už teraz", za týchto slov sa v rukách zjavenia zmaterializovali dva obrovské rotačné guľomety, ktoré bez akejkoľvek námahy položila postava na oltár a ten sa pod ich ťarchou temer prelomil, "pokojne ostaňte sedieť."

      Strhla sa nebývalá trma-vrma a ľudia sa bezohľadne drali k východu a na počudovanie najviac pobožné babky, čo im pri príchode robilo veľký problém sa vôbec vyškriabať hore schodmi do kostola. Nevedno, odkiaľ sa v nich zrazu vzala všetka tá životaschopnosť… Sedieť ostalo zopár ľudí, mnohí však boli v bezvedomí alebo už mŕtvi, no tiež aj neverný manžel, na ktorého gánila jeho podvedená manželka, rozzúrená snáď až do nepríčetnosti. Bolo ťažké v tom veľkom hluku rozoznať čo na neho kričí, ale nič príjemné to nebolo…

      Keď potom prišli policajti do kostola zistiť čo sa tam udialo, našli v ňom asi štyridsať ľudí. Všetci boli mŕtvi… Cirkev vyhlásila, že zatvára všetky kostoly, lebo nemôže dopustiť, aby sa takéto čosi zopakovalo. Vlastne, oficiálne končí a necháva vieru na ľudí…
- Chápem tvoje rozrušenie… – riekol kňaz a bolo na ňom vidno, že sa snaží zachovať zdanie pokoja, ale šlo mu to veľmi ťažko.
 - Tak som sa chcel pozrieť, že z čoho je oltár a či sa do neho dá vraziť dýka tak, aby ju nebolo možné vytiahnuť bez jeho rozpílenia. Keby bol z kameňa… - zamyslel sa chlapec. - A že či tiež aj váš kostol zatvoria…
- Náš je ešte otvorený, – pousmial sa kňaz, snažiac sa vylúdiť aspoň trocha upokojujúci úsmev, ale jeho vnútro horelo. Možno len zatiaľ nedostal list od biskupa…?
- Otče… – riekol mladík zronene, majúc sklonenú hlavu, no potom sa pozrel na kňaza. Bolo vidno, že otázka, ktorú ide položiť, ho fakticky trápi. – A prečo sa vlastne nechávate nazývať otcom, keď sám Kristus povedal: "A nikomu na zemi nehovorte: otec!, lebo jeden je váš Otec, ten nebeský"? (Mt 23, 9)

      Kňaz nevedel, čo by mal na to povedať, tak len mlčal. Napokon, začali ho trápiť jeho vlastné myšlienky.

- No nič… ja len toľkoto som chcel, tak už idem. Dovidenia, otče…

      Kráčal pomaly preč a nechal kňaza so svojimi myšlienkami. Bol však ešte iba nejakých desať metrov od neho, keď zrazu kňaz načiahol reflexívne ruku jeho smerom a zavolal za ním:
- A čo bolo vlastne na tom odkaze, čo nechala tá bytosť??

      Chlapec sa otočil, uprene sa zadíval na kňaza a odvetil: 

"Každého raz dostihnem.

S láskou,
Vaša Karma"

Add karma Subtract karma  0

Kategória: Tvorba

Pridaj komentár

(povinné)

(nepovinné)


*

HTML: Môžete použiť nasledovné tagy a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>